Posledná etapa za nami sa začala vŕšiť, až sa nakoniec zavŕšila. V uplynulé dni sme sa presunuli z Talianska cez Rakúsko do Nemecka, tam sme prespali, čo-to ponavštevovali, a zavetrili stredoeurópsky slovanský vietor, ktorý nás dohnal do Slovenska. Teda… skôr dopršal k Slovensku, keďže počasie sa s nami na rozlúčku nepáralo.
Koniec nášho roadtripu sme zasvätili pobytu na severe Talianska, u gardského jazera (Lago di Garda). Na to, že náš hotel bol najnižšej kategórie počas celého nášho výletu – 2-hviezdičkový, nás veľmi príjemne prekvapil. Balkón sme mali hneď nad vodou, pekná sprcha a raňajky boli pestrofarebné. To sa nedá povedať o trojhviezdičkovom hoteli, ktorým sme roadtrip začínali. Ale to by bolo na dlhé rozpisovanie.
Lago di Garda pri západe slnka
Lago di Garda je nádherné miesto. Kdesi som si utvítol, že je to také sladkovodné more. Jazero leží v kotline obklopené strmými svahmi talianskych Álp, ktoré si vyrylo po miliónročia prostredníctvom svojho exľadovca. Dáva preto možnosť vyskúšať všetky druh športových aktivít – windsurfing, cyklistiku, vysokohorskú turistiku, plávanie, či šachy. Do jazera sme si trochu učľupli, nebolo to až také studené, ako sme očakávali.
Tiež sme sa vydali na výlet lanovkou na pohorie Monte Baldo do výšky vyše 1700 metrov nad morom. Lanovka vychádza z mesta Malcesine a prevýšenie tak činí 1650 metrov, čo sa dokopy dá tak za 15 minút. Myslím, že žalúdky sa dvíhali každému z návštevníkov. Teda, asi všetkým, okrem lanovkovodiča, ten bol poněkud znudený.
Výhľad na Lago di Garda z pohoria Monte Baldo
Výhľad z hory je fascinujúci. Celé Lago di Garda máte, ako na dlani. Našťastie sme sa tam vybrali ešte ráno, kedy tam nebolo toľko ľudí, a v kabíne lanovky sa ešte dalo dýchať. Hore sa už pasú ovce, fúka tam nachladlý vietor, ktorý sa ešte nestihol ohriať od slnka, a chovajú tam Alpaku. Z diaľky tento tvor vyzerá, ako lama skrížená s ovcou, ale je to proste Alpaka, vysokohorské srandovné zviera z Južnej Ameriky.
Alpaka
Sedím pri západe slnka, vietor sa pohráva so slnečníkom, pár metrov visí vo vzduchu čajka a vzdoruje náporu vzduchu, z prístavu práve vyráža rybár na podvečerný lov, naproti červenkastým slnkom ožiarenej vodnej hladine… Toto som mal na jazyku pre môj blog ešte v prvý deň, keď sme prišli a vybrali sa navečerať do hotelovej reštaurácie. Lenže, nenapísal som to, pretože tam bolo tak príjemne, že som sa takými malichernosťami nechcel zapodievať.
Na Garde sme strávili dovedna tri noci a pobrali sa v ústrety koncu našej dovolenky. Napojili sme sa na diaľnicu Modena-Brennero, cestou minuli niekoľko zápch, ako sa sem hrnú v sobotu Nemci a Holanďania na striedačku, a prekročili hranice Taliansko/Rakúsko. Tam sme sa ešte popohýnali pred mýtnou bránou, ktorou je rakúsky úsek brennerskej diaľnice spoplatený (8 eur), pred závorami sa vyhli finálnym štosovačkám vďaka zakúpenému Videomautu a posunuli sa bližšie k Nemecku.
Neobmedzená rýchlosť na nemeckých diaľniciach je skôr utópiou, než faktom. Väčšinou je táto rýchlosť obmedzená na 120 km/h, a keď obmedzenou nebola, tak sme šli priemerne asi 50kou, keďže sme chytili ďalšie zápchy. Popoludní sme tak dorazili do nášho posledného roadtripového letoviska – Bischofsweisen v Berchtesgadenerland, aby sme tu strávili jednu oddychovú noc pred cestou na Slovač.
Königssee
Ešte sme samozrejme chceli stihnúť omrknúť Königssee a niekdajšie druhé sídlo nacistov a Hitlera samotného – Obersalzberg a slávne Orlie hniezdo a.k.a. Kehlsteinhaus. Na Kehlstein sme sa vyviezli autobusom, spravili zopár fotografií a začalo nepekne pršať. Výhľad nám skazili oblaky, no ešte na niekoľko minút sme sa uchýlili do Dokumentazionsmuseum, aby sme sa celý mokrí došnorchovali k autu a vyrazili už definitívne na Slovensko.
Mimochodom, Kehlsteinhaus dostal Hitler k svojej päťdesiatke, i keď paradoxne trpel strachom z výšok a klaustrofóbiou (z parkoviska pod skalou vedie do domu temný, ale luxusne zdobený výťah). V múzeu dokumentácie je dokonca možné navštíviť originálny nacistický bunker. V človeku pri návšteve tohto miesta pretrvávajú zvláštne pocity. Nielen kvôli tomu množstvu fotografií dole v múzeu, ale aj kvôli celému tomu miestu a jeho histórií (napr. kozub v dnešnej reštaurácií hore v dome Adolfovi daroval Mussolini).
Kehlsteinhaus a výhľad z neho
Po piatich hodinách presedených v aute čistého času, dohromady 3290 kilometroch a asi 18 navštívených mestách sa naša dovolenka ukončila. Spoza veterných mlynov sa už začal nepekne črtať bratislavský hrad a budova J&T a videli sme, že sa už dostávame k šedivému Slovensku, k nezmyselnej 6-prúdovej diaľnici za Bratislavou a na upršanú rodnú hrudu.
Táto stanica ešte nie je finálna. Za dva dni si sadáme do auta a vydávame sa na ďalších asi 400 km, do nášho súčasného domova, do Prahy, aby sme sa mohli vrátiť do starých koľají, rozprestrieť nakúpené suveníry po polici a pomaly začať premýšľať, kam sa vydáme najbližšie.
Táto webová stránka nie je kompatibilná so zastaralými internetovými prehliadačmi.