Toskánsko je jedno z najmalebnejších území na svete. Musí byť. Keď sa človek ocitne v jeho lone, v jednej z pokojných dediniek na kopci, ako to tu býva zvykom, zabudne na všetky starosti, ktoré ho v meste opantávajú a musí sa kochať okolitou prírodou a fascinujúcim množstvom vínnych hájov a kamenných domčekov.
Od posledného článku už uplynul skoro týždeň a na našom roadtripe po Taliansku sa toho mnoho udialo. Stále sa nachádzame v spomínanom Toskánsku, len sme zmenili hotel z rušnej Florencie na vidiek, a dnešný večer je našim posledným večerom v dedine Castelmartini, v rovnomennom hoteli.
Medzitým sme Toskánsko pochodili krížom-krážom.
Začalo to úchvatnou Sienou, na ktorú síce v skratke stačí pár hodín, ale po uličkách tohoto mestečka budete chodiť s otvorenými ústami. My sme si pre istotu najskôr sadli s kúskom pizze na Piazza del Campo, doprostred námestia, na ktorom sa dvakrát v lete konajú známe preteky – Palio, a slnili sa v skoré dopoludnie. Okrem hromady fotiek sme si odniesli aj plnú tašku nákupu – vínko lokálnej odrody Chianti, nejaké cestoviny, koláče, a čojaviemčoešte :-)
Hoc je Siena pomerne dosť kopcovitá (ak by bola Piazza del Campo zarastená trávou, tak pripomína vysokohorskú čistinku), nevzdali sme to so silami a cestou na našu základu do Florencie sme sa ešte zastavili v ďalšom pitoresknom mestečku.
Z diaľku pripomína San Gimignano veľkú pevnosť. Aj keď je v tomto talianskom regióne zvykom, že nad každou dedinkou sa čnie kamenná kampanila, San Gimignano vyzerá, ako súprava takýchto mestských zvoníc, veží je v takomto malom mestečku rovných 13. Jeho umiestnenie na kopci toskánskeho typu mu udáva výnimočnosti ešte viac.
Už po vstupe do tohto mesta sme unesení. Je to jednoznačne turistické mestečko každou svojou tehlou, parkoviská pred hradbami sú preplnené, ale svojou atmosférou nás príjemne víta. Spolu ďalšími stovkami ľudí. Večer sa tu chystá na námestí divadelné predstavenie, no my sa len pofotíme, začíname cítiť boľavé nohy a poberáme sa späť, do srdca medicejského – Florencie. Navigácia sa s nami ešte raz pohrá a prevedie nás po uličkách úzkych, kde by aj mulica zaváhala, ale napokon sa úspešne a za nastupujúceho dažďa do nášho hotela dostávame.
Nasledujúci deň sa opäť budíme vo Florencií a čaká nás posledný deň v tomto meste, ktorému sa občas hovorí aj smažiaca sa panvica. Počas nášho výletu však celkom nepríznačne, hoc sa počasie umúdrilo až keď sme odchádzali. Keďže sme mali zakúpené lístky vopred, vybrali sme sa po checkoute ešte do mesta, do Galerie dell' Academia, aby sme zhliadli majstrovsky kúsok Michelangela Buonarottiho – sochu Dávida
Tento nahý mladý muž sa týči do výšky v presvetlenej hale múzeá, obklopený davom ľudí, z ktorých polovica sochu obdivuje a polovica sa ju snaží odfotiť. Tej druhej polovici sa to však nedarí, pretože naokolo pobehujú dve zamestnankyne múzeá s pracovnou náplňou týkajúcou sa upozorňovať každého, že „no photo“ a aby si svoju zrkadlovku skryl najlepšie do vrecka na nohaviciach.
Posledné fotografie mesta a vydávame sa skrz dopravným zápcham smerom nad mesto, na vyhliadku na Piazzale Michelangelo, aby sme sa pokochali Florenciou ako na dlani, bronzovou kópiu Dávida, zakúpili posledné suveníry a hajdeho ďalej.
Z Florencie sme sa presunuli do hotela v Castelmartini, v provincií Larciano, ktorá sa nachádza niekde na polceste medzi Florenciou a Pisou, na úpätí toskánskych hôr. Výhľad je odtiaľ nádherný, len poloha hotela je, ako sa vraví… v zadku. Nie je tu ani žiadna reštaurácia, čo nám umožňuje finančne ušetriť a byť chvíľku na takých fajnovkách, akými sú nepochybne tuniaky Rio Mare.
Na ďalší deň z našej novej základne vyrážame do neďalekého mestečka, ktoré sa preslávilo na celom svete. Prichádzame do Vinci, odkiaľ pochádza rod da Vinci-ov a pri ktorej sa narodil génius Leonardo da Vinci. Mestečko Leonardom žije a vidieť to na každom kroku. Turistov je tu pomenej, ale ich návšteva je aspoň úprimnejšia, keď sa už dostali až sem.
Nasávame ešte sálajúce slnko na vyhliadke miestneho múzea, kupujem si knihu Leonardových diel a na skok ešte ideme do Anchiana, aby sme si pozreli rodný dom Leonarda da Vinciho. Dnes to sú len tri prázdne miestnosti, v jednej je jeho busta, kozub, kamenné umývadlo, ďalšia obsahuje nejaké plány a tretia informácie o jeho živote. Pán, ktorý tu počúva rádio nám ukazuje vlastnoručne vyrobený zrkadlovo napísaný odkaz od Leonarda, ktorý nás vo svojom rodnom dome víta.
Ešte sa odfotíme s olivovým hájom za domom, prejdeme okolo pána, ktorý predáva domáci med, a vraciame sa po uzučkej cestičke smerom na Vinci. Cestou sa tesne vyhýbame dvom autám turistov, ktorí mieria tiež za koreňmi vynálezcu, matematika, a reálneho Járy Cimrmana.
Ďalší deň sme si vyhradili na podopieranie. Zamierili sme do Pisy, ktorá je preslávená svojou šikmou, resp. nakláňajúcou sa vežou. Nakláňať sa začala už niekoľko rokov po jej dokončení, pretože pôda pod ňou bola veľmi plytká a základy tejto 56-metrovej veže sú len v 3-metrovej hĺbke. Keďže sme prišli ešte ráno, zastihli sme námestie s vežou, duomom a baptistériou ešte nie celkom preplnené turistami.
Čo sa Pisy týka ako mesta, nič moc. Keby tu nebola tá veža, bolo by to obyčajné talianske rovinaté mestečko s nádherným námestím s trojicou budov úchvatnej architektúry. Mimochodom, vežu v Pise sa snažili niekedy dávnejšie narovnať, pretože sa nakláňala až príliš. Potom sa začala až príliš vyrovnávať, a teraz je už našťastie stabilizovaná, čo by malo vydržať nejakých 200 rokov.
Cestou späť sme ešte trhli mesto Lucca, ktoré nám pripadalo ako nejaké juhofrancúzske letovisko. Každú chvíľu som očakával, že sa zo zelených okeníc vyrúti hromžiaci Louis de Funes. Lucca je mimochodom rodiskom Giaccoma Pucciniho, na čo nás upozorňovala reklama na jeho múzeum a rodný dom, ktorý nanešťastie práve rekonštruujú a otvoria až v septembri.
Na Lucce sú úchvatné aj jej hradby, ktoré sa poctivo točia okolo celého mesta a vedie po nich cyklocesta. My sme namiesto toho vyšľapali 230 schodov do veže Guinigi, ktorá je charakteristická tým, že na jej vrchu je nielen vyhliadka pre turistov, ale aj záhrada, v ktorej rastie niekoľko stromov. Výhľad a samotná veža sú pozoruhodné, vidieť odtiaľ celú okolitú kotlinu a mesto pod ňou, ktoré je pretkané úzkymi uličkami.
Nasledujúci deň sme už len oddychovali. Dnes sme na hoteli už nevydržali a vydali sa do Pistoie, ktorá však, ako sa ukázalo, nebola až taká zaujímavá. Najnudnejšie mesto, ktoré sme navštívili.
Zajtra opúšťame Toskánsko. Bude mi chýbať. Vydávame sa na asi 3-hodinovú cestu na sever, do Lago di Garda, ktorá podľa našich odhadov zaberie reálne tak 5 hodín. Diaľnica medzi Florenciou a Bolognou je dosť kľukatá a na mnohých miestach ju opravujú, takže čakáme nejaké príjemné zdržania.
Táto webová stránka nie je kompatibilná so zastaralými internetovými prehliadačmi.